Pri prvej generácii metód formovania sa konečná pevnosť formy dosahuje mechanickým zhusťovaním ílovitej formovacej zmesi buď ručne ubíjaním alebo strojovým formovaním. Surové formovacie zmesi sú najpoužívanejšími formovacími zmesami, ktoré pozostávajú z ostriva spojeného zmesou ílu a vody. Termín “surové” odkazuje na ich plasticitu a nízku pevnosť v porovnaní so sušenými formami, ktoré sú veľmi tvrdé a tuhé. Surové zmesi majú nízku cenu, sú ekologické, recyklovateľné a výroba foriem je veľmi rýchla. Moderné prevádzky používajúce surové formovacie zmesi môžu vyrobiť až 600 foriem za hodinu.
Sušené formy – pevnosť surových foriem môže byť zvýšená ich sušením alebo prisúšaním. Formy sú pre oceľové odliatky sušené pri teplotách okolo 600 °C, pre odliatky z liatiny okolo 400 °C. Vysokoteplotné sušenie zvyšuje pevnosť ílovitých formovacích zmesí až desaťnásobne. Vysokoteplotné sušenie je však zdĺhavé, energeticky náročné a veľmi nákladné. Napríklad, spotreba tepla je niekoľkonásobne vyššia než je to pri tavení kovu pre samotný odliatok. Sušené formy sú v súčasnosti prakticky úplne nahradené formami vyrobenými metódami formovania druhej generácie, a to aj v prípade ťažkých odliatkov.
Zhustenie formovacej zmesi a jej rovnomernosť v celom objeme formy má výrazný vplyv na kvalitu odliatku. Nedostatočné zhustenie formovacej zmesi môže na druhej strane spôsobiť deformáciu dutiny formy dodatočným zhustením v dôsledku metalostatického tlaku odlievaného kovu a eróziou povrchu formy prúdom tekutého kovu. Preto musí byť pred výrobou formy alebo jadra zvolený optimálny stupeň zhustenia.
Metódy strojného zhustenia formovacej zmesi: