Vývoj procesu CO2 pre formovanie a výrobu jadier v roku 1947 znamenal úsvit novej epochy v zlievarenskej praxi. Vodné sklo (silikát sodíka) je tu využívané ako spojivo. Množstvo tekutého vodného skla vo funkcii spojiva pre jadrá a formy je v rozmedzí od 2,5 do 4 % v závislosti od typu ostriva, veľkosti zŕn a stupňa kontaminácie. Táto formovacia zmes sa dá rýchlo vytvrdiť prefúknutím oxidom uhličitým cez formu alebo jadrovník, čo vyvolá precipitáciu oxidu kremičitého. Trvá to iba niekoľko sekúnd. Vytvrdzovanie plynom sa môže aplikovať buď v jadrovníku (formovacom ráme) alebo po vybratí jadra. Oxid uhličitý môže prechádzať priamo cez jadrovník odvzdušňovacím systémom navrhnutým na dosiahnutie rovnomernej distribúcie bez nevytvrdených zón. Pre malé jadrá a formy môže byť proces vytvrdzovania aplikovaný ako ďalší technologický krok po fúkaní alebo vstreľovaní jadier. Samostatné vytvrdzovanie po vybratí jadra z jadrovníka vyžaduje pridanie sacharidov alebo ílu do spojivového systému na dosiahnutie minimálnej potrebnej väznosti. Počas aplikácie CO2 do formovacej zmesi sa jej pevnosť rýchlo zvyšuje až do určitého maxima a potom klesá – pevnosť väzby je narušená pretvrdením. S ohľadom na pevnosť by praktické dávkovanie CO2 nemalo siahať až po bod maximálnej pevnosti. Prebytok nevytvrdeného spojiva voľne dehydruje zotrvaním na vzduchu, a tak nastáva samovoľný proces zvyšovania pevnosti starnutím. Vodné sklo nedegraduje teplom, preto si formovacia zmes uchováva vysokú zvyškovú pevnosť aj po odliatí, a tak sa môžu použiť prísady na zlepšenie rozpadavosti a vytĺkateľnosti. Rozpadavosť po odliatí zlepšujú dextrín, sacharidy, drevná múčka, čiernouhoľná múčka. Jadrovníky a modely môžu byť vyrobené z dreva, kovu alebo plastu a mali by sa pravidelne čistiť kvôli predchádzaniu problémov s lepivosťou spôsobenou nárastom priľnutej vrstvy vodného skla.